Štúrovci položili základy dnešného slobodného a demokratického Slovenska

      Od Žiadostí k Memorandu národa slovenského

 

 

„Hodža v dákom nejasnom nábožensko-kresťanskom misticizme našu velikosť, našu budúcnosť hľadá... Povedzte Daxnerovi, aby dačo robiu už, povedzte mu, že naše myšljenky trebas troška odporu na Slovensku najdu, predsa ako som sám už skúsiu, velmi lahko nad chvastavo-mrtvo-slovoslavjanstvom zvíťazja,“ v krásnej pôvodnej štúrovskej slovenčine a v liste z roku 1845 Augustovi Horislavovi Škultétymu takto prihovára Janko Kráľ.

Patetické, tobôž prázdne gestá už nikoho neoslovovali. Doba si žiada čin. Tým činom sa v slávnom meruôsmom roku stalo nielen Hurbanom riadené vojenské povstanie, ale aj naše prvé naozaj celonárodné politické vystúpenie: Žiadosti slovenského národa. Prijaté 10. mája a vyhlásené 11. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Zjednodušené a preložené do dnešnej reči – 30 signatárov z radov štúrovcov sa dovolávalo obmedzenia vplyvu aristokracie a urýchlenia emancipácie nielen viedenským dvorom utláčaných národov, ale aj nižších sociálnych vrstiev. Požadovali naplniť rovnosť občanov pred zákonom a dotvoriť demokratický režim v Uhorsku. Slovenská elita vtedy žiadala zrušenie cenzúry, zavedenie slobody tlače a zhromažďovania sa. Aby to nebolo dosť – aj volebné právo pre všetkých (mužov) – Slovákov. Odmietla ideu jednoty uhorského národa a z nej vyplývajúci útlak. Povedané celkom po lopate  - štúrovci už vtedy žiadali to, čo sme my Slováci čiastočne získali v roku 1968 vznikom federácie v spoločnom štáte s Čechmi a čo sme celkom zavŕšili až v roku 1993 vytvorením samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. A Memorandum?

Bolo výkrikom do prázdna, ústupkom ako tvrdia podaktorí, alebo krokom v pred? Žiadosti slovenského národa ani s odstupom vekov nijaké zvláštne polemiky nevyvolávajú. Trochu inak je to s Memorandom slovenského národa: nové a nové hodnotenia pribúdajú v čase i v priestore.   

        

    

 

Reálna politika

Vladimír Mináč, človek, ktorý nás po desaťročia slepoty a hluchoty znova učil spoznávať svoje korene a milovať svoju vlasť, v eseji Tu žije národ píše: „Memorandisti vedeli, že sa dožadujú nemožného, že Maďari im nikdy nedajú Okolie... Bola to nereálna politika. Ale reálna politika bola nemožná. A tak praktickou podstatou politiky memorandistov bolo čakanie na deň vzkriesenia, totiž na deň, v ktorom postihne Maďarov katastrofa, prichádzajúca, pravdaže, z Východu. Ex oriente mors. Len bite, len tnite, však vás Pánboh skára! A Pánboh sa trochu podobal ruskému cárovi.“ S tým iracionalizmom politiky memorandistov si Mináč sám tak trochu protirečí: v inej eseji, v Dúchaní do pahrieb, práve na  Daxnerovi, duchovnom otcovi Memoranda, vyzdvihuje zmysel pre racionálnu a reálnu politiku. No inak triafa do čierneho. Aj s tým čudným slovenským mesianizmom, ktorý sa potom v Martine zahniezdil na desaťročia a pôsobil na náš národný vývoj retardačne.

Sú tu však fakty a tie hovoria samy za seba. Memorandové požiadavky vychádzali z Daxnerovho Hlasu zo Slovenska, publikovaného pár mesiacov predtým. Išlo o uznanie Slovákov za samostatný politický národ a o vyjadrenie tejto samostatnosti prostredníctvom zriadenia Slovenského Okolia, čo mala byť akási forma školskej a kultúrnej autonómie v rámci Uhorska. Slováci mali na svoje Okolie nárok o. i. už aj preto, že sú na tom území národom autochtónnym, teda pôvodným.

Viedenské memorandum

Ďalšie požiadavky sa týkali najmä školstva a kultúry. Išlo o zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti, vyučovanie v slovenskom jazyku, vydávanie slovenských novín a časopisov, zriaďovanie slovenských hospodárskych spolkov, primerané zastúpenie Slovákov v uhorskom sneme. Postulovaním Okolia zašlo teda Memorandum omnoho ďalej, než si pred 13 rokmi trúfli Žiadosti.

Uhorský snem sa s Memorandom, odovzdaným grófovi  Kolomanovi Tiszovi, „ nestihol“ ani len bližšie oboznámiť : už 22. augusta František Jozef uhorský snem rozpustil a vyhlásil provizórium. Nasledovalo tzv. Viedenské memorandum 12. decembra 1961 Štefanom Moysesom odovzdané priamo panovníkovi. Znova s požiadavkou Slovenského Okolia založeného zo 16 slovenských okresov, s Provinčným snemom v Banskej Bystrici. Žiaľ, panovník Memorandum postúpil Maďarom, ktorí ho znova ako celok pod pláštikom prípravy nového národnostného zákona zamietli. Ako to všetko dopadlo, vieme: Maďari získali Vyrovnanie a spolu s ním voľnú ruku na ešte krutejšie hrdúsenie Slovákov. Nám sa podarilo získať „len“ tri slovenské gymnáziá a – Maticu slovenskú. Čo všetko práve táto ustanovizeň znamenala pre náš ďalší kultúrny, politický a vôbec národný vývoj, si pripomíname práve dnes po 150 rokoch.

 

                                                 

 

Jednota

A tak na margo týchto sviatočných dní nedá sa neodcitovať nedávne stanovisko známeho slovenského historika Antona Hrnka: „Pokiaľ sa nenaučíme vzájomne sa vážiť a rešpektovať v zmysle starého hesla demokracie, že máme byť jednotní v mnohorakosti – potiaľ nemožno hovoriť, že ciele Memoranda boli splnené. V stave permanentnej „vojny“ politických elít sa nedajú obhajovať národné záujmy tak, aby netrpel štát. Štát samozrejme nie je a nemal by byť cieľom politických snažení, ale iba prostriedkom na dosiahnutie blaha spoločnosti. Avšak bez jeho stability, bez jeho integrity, bez vzájomnej previazanosti občanov a politických elít nemôže štát plniť svoje funkcie. Nezabúdajme na to. „Naši praotcovia to vedeli, nemali sme ich odkaz ignorovať.“