Pripomíname si

Vzdelanie:

1858 gymnázium, Modra
1858 - 1861 gymnázium, Tešín
1861 - 1863 gymnázium, Oberschützen
1863 - 1866 gymnázium, Stendal pri Berlíne
1867 gymnázium, Banská Bystrica, kde maturoval
1867 - 1870 Právnická akadémia, Bratislava
1874 zložil advokátsku skúšku, Budapešti

Životopis

Svetozár Hurban Vajanský bol synom J. M. Hurbana. Prostredia, v ktorých sa formoval, sa líšili od podmienok iných slovenských vzdelancov tých čias. Od detstva sa pohyboval v kultúrne živom prostredí. Otcove slovanské a nemecké styky spôsobovali, že popri štúrovskej ideológii sa dostával do styku aj s inonárodnými literatúrami.
Bol spolutvorcom modernej slovenskej poézie a prózy, literárnej kritiky a esejistiky. Stal sa vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. Najmä na medzinárodných novinárskych kongresoch vďaka dokonalej znalosti nemčiny mohol informovať o ponižujúcom postavení svojho národa, predovšetkým v časoch uplatňovania tvrdých apponyiovských zákonov na školách v Uhorsku. Inšpiroval aj ženy spisovateľky, aby prekladaním kníh rozširovali obzor ľuďom túžiacim po vzdelaní.
Jeho literárnokritická aktivita trvala vyše polstoročia. Veľmi skoro sa začínal pokúšať o literárnu tvorbu - ako desaťročný v časopise Zrnká, potom v rukopisných súboroch prevažne básnických, ktoré si robil počas celého štúdia (zachovali sa z rokov 1860 - 1872). Niektoré básne písal aj po nemecky. Pre štúdium práva sa rozhodol z osobných dôvodov, aby sa vyhol službe v uhorskom štátnom aparáte. Ako advokátovi sa mu nedarilo. Pokúšal sa uchytiť vo Viedni, Námestove a Liptovskom Mikuláši. Zamestnanie neúspešne hľadal aj ako profesor v Rusku a Bulharsku a ako redaktor v Martine.
Politicky sa začal aktivizovať v 70. rokoch v rámci Slovenskej národnej strany. Bol organizátor a ideológ slovenského národného hnutia v období dualizmu. V Národných novinách uverejnil počas 4 desaťročí tisíce príspevkov rozličných žánrov. Vyzýval príslušníkov slovenskej inteligencie k drobnej práci medzi ľudom, k angažovaniu sa za sociálne, hospodársko-politické, kultúrne záujmy a potreby ľudu. V 90. rokoch sa snažil vytvárať mosty medzi jednotlivými triedami, vrstvami a politickými a náboženskými zoskupeniami slovenskej spoločnosti, chcel udržať národnú jednotu. V podmienkach rozvíjajúceho sa kapitalizmu bolo toto jeho úsilie nereálne. Aktívne sa zúčastňoval na udržiavaní úzkych kontaktov s predstaviteľmi politického a kultúrneho života českého národa. Podporoval vznik Československej jednoty. Na prelome 19. a 20. storočia v politickej a novinárskej činnosti propagoval myšlienku spolupráce a vzájomnej obrany utláčaných národov Uhorska a monarchie. Bol jedným z hlavných iniciátorov a programátorov Národnostného kongresu roku 1895. Ako nekompromisný obhajca prirodzených práv slovenského národa a odporca národnostného a sociálneho útlaku bol viackrát súdený a väznený. Bol tiež spoluorganizátor augustových slávností, funkcionár Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, organizátor výstavby Národného domu v Martine.
Literárne bol činný už počas stredoškolských štúdií, pričom sa v nej objavovali podnety z domáceho prostredia aj súdobej nemeckej literatúry, neskôr sa preorientoval na ruskú literatúru. Ovládal najrozličnejšie novinárske žánre, rozvinul najmä umenie úvodníka, fejtónu – najmä cestopisného – kultúrnej črty, v ktorej venoval pozornosť všetkým druhom umenia, a tak výrazne posunul vývin slovenskej žurnalistiky.
Publicistikou bola geneticky aj typologicky spätá aj jeho próza. Prozaicky sa formoval v besedniciach. Vo svojich novelách a románoch sa zaoberal súčasnou spoločenskou problematikou bezprostredne, a často aj z publicistického hľadiska. Spájal ich aj štýl. Súčasne s prozaickou a básnickou činnosťou sa profiloval aj ako literárny kritik. Prebojúval realizmus v slovenskej literatúre a zdôrazňoval rovnocennosť kritiky s umeleckou literatúrou. Bol generačným kritikom prvej vlny slovenského realizmu. Ako kritik obsiahol širokú škálu diel slovenskej i cudzej tvorby, prenikavé boli jeho rozbory diel ruskej literatúry, najmä I. S. Turgeneva a L. N. Tolstého. Ako dokonalý kritik sa prejavil aj vo výtvarnom umení a divadle.

Pôsobenie:

1872 predseda študentského spolku Naprej
1874 - 1877 advokát, Skalica, Viedeň, Bratislava, Námestovo, Liptovský Mikuláš
1878 účasť na okupácii Bosny a Hercegoviny ako vojak rakúsko-uhorskej armády
1878 - 1906 redaktor Národných novín
1898 - 1899 a 1906 - 1916 zodpovedný redaktor, resp. šéfredaktor Národných novín
1878 - 1880 spolu s Mikulášom Š. Ferienčíkom redaktor časopisu Orol
1881 - 1890 redaktor Slovenských pohľadov (prvý ročník redigoval spolu s Jozefom Škultétym)
1890 - 1916 majiteľ časopisu Slovenské pohľady
1894 - 1916 tajomník Živeny
1896, 1898, 1902, 1906 zredigoval s Elenou Šoltésovou 4 ročníky Letopisu Živeny
1903 - 1904 zodpovedný redaktor mesačníka Rodina a škola, Martin
Tvorba

Poézia:

1880 Tatry a more
1884 Spod jarma
1885 Vilín
1890 Verše

Próza:

1874 Duchovia sudov. Obrázok z novejších časov
1880 Ľalie
1883 Besedy a dumy, 1. diel Letiace tiene
1884 Suchá ratolesť
1893 Rozpomienky z väzenia
1893 Podivíni
1893 Pustokvet
1893 Babie leto
1895 – 96 Koreň a výhonky
1901 Kotlín
1904 Blíženci
1905 Husľa
1907 Mier duše
1907 Pustokvet
1910 Daniel Chlebík

Cestopisy:

1901 Dubrovník – Cetinje
1905 Volosko – Venecia
1910 Sofia – Pleven

Literárna kritika:

1956 State o slovenskej literatúre
1957 State o svetovej literatúre

Výbery:

1926 Výber z diel Svetozára Hurbana Vajanského
1926 Mládeži
1937 Výber z díla Sv. Hurbana Vajanského
1947 Výber z diela
1957 Babie leto
1967 Kandidát
1971 Čo ľud môj cíti
1972 Svadobné šaty

Ostatné:

1886 Umenie a národnosť
1897 Storočná pamiatka narodenia Štefana Moyzesa 1797 – 1897
1897 Nálady a výhľady
1900 Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie, jehož záverečné pojednávanie bolo pred kráľ. súdnou stolicou v Banskej Bystrici dňa 4. a 5. januára 1900
1903 Väzeňské rozpomienky zo svojho jednoročného segedínskeho a trimesačného baňskobystrického väzenia
1908 Listy z Uhorska

Korešpondencia:

1962 Korešpondencia P. O. Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym
1860 - 1890 Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského, Zväzok 1
1890 - 1916 Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského, Zväzok 2
1860 - 1916 Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského, Zväzok 3

ZDROJ ČLÁNKU:

https://www.osobnosti.sk/osobnost/svetozar-hurban-vajansky-1298

Pripomínali sme si v roku 2015:

Život a dielo Ľudovíta Štúra

(28. 10. 1815 Uhrovec – 12. 1. 1856 Modra)

Ľudovít Štúr je najvýznamnejším predstaviteľom a vedúcou osobnosťou slovenského národného života v polovici 19. storočia. Bol poslancom uhorského snemu, kodifikátorom spisovnej slovenčiny, autorom súčasného slovenského spisovného jazyka, politikom, filozofom, jazykovedcom, pedagógom, spisovateľom a novinárom.

Základné vzdelanie získal v Uhrovci u svojho otca Samuela a od roku 1827 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Győr). K počiatočnému formovaniu Štúrových názorov prispel profesor Leopold Petz, ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na význam Šafárikových, Kollárových a Dobrovského spisov a predvídavo poukazoval na veľkú budúcnosť Slovanstva.

Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy, kde študoval od roku 1829 do roku 1836. Pre finančné ťažkosti však štúdium prerušil (od januára do septembra 1834) a pracoval ako hospodársky úradník na zayovskom panstve v Uhrovci. Štúr bol aktívnym a svedomitým študentom. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných. Ako stúpenec Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti a jednoty Čechov a Slovákov aktívne pôsobil v študentskej Spoločnosti česko-slovanskej. V rokoch 1835 – 1837 bol jej podpredsedom. Od roku 1837 bol nehonorovaným námestníkom profesora J. Palkoviča.

V národnom povedomí sa generácia štúrovcov utvrdzovala v literárnych krúžkoch, spevokoloch, organizovaním rôznych podujatí a výletmi do okolitej prírody. Pamätnou sa stala vychádzka na Devín 24. apríla 1836, ktorá sa vzhľadom na spoločenskú situáciu pripravovala tajne. Po odznení Štúrovho prejavu o histórii Veľkej Moravy a odznení básní a piesní si účastníci ako prejav úcty k národnej histórii zvolili slovanské krstné mená, ktoré začali verejne používať. Ľudovít Štúr si vybral ako ďalšie krstné meno Velislav.

Sledovaním politických zápasov na uhorskom sneme v Bratislava Štúr prenikal do tajov politického života a rečníckeho umenia. Vzdelával sa aj štúdiom politickej literatúry, ktorá sa tajne dostávala do Bratislavy. Zaujímal sa o diela osvietencov a v rámci spolupráce s politicky vyspelejšími a radikálne naladenými poľskými, českými a slovenskými študentmi vo Viedni si osvojil ideu  solidarity slovanských slobodných rovnoprávnych národov. To sa odrazilo už v jeho básnických prvotinách aj v jeho práci v Spoločnosti česko-slovanskej a po zakázaní jej činnosti v roku 1837 v Slovanskom ústave, z ktorého cieľavedome budoval centrum národného snaženia mladej generácie slovenskej inteligencie.

V rokoch 1838 až 1840 študoval na univerzite v Halle. Toto štúdium znamenalo novú fázu vo vývoji Štúrovej osobnosti. Na odporúčanie P. J. Šafárika sa venoval predovšetkým modernej jazykovede a histórii. Najväčší význam pre jeho svetonázorové formovanie mala Heglova filozofia, najmä jeho dialektická metóda a chápanie dejín. Na rozdiel od Hegla zavŕšenie ľudských dejín nevidel v Nemectve, ale v Slovanstve. Táto spoločenská a kultúrna vývinová slovanská koncepcia bola základom celej nasledujúcej Štúrovej vedeckej práce a verejnej činnosti.

Po návrate z Halle sa Štúr snažil upevniť svoje účinkovanie na bratislavskej katedre, ktoré nebolo len jeho osobným cieľom, ale aj nevyhnutným východiskom širšieho politického a kultúrneho pôsobenia v národe. Jeho historicko-filozofické prednášky a prednášky o slovanskej poézii zintenzívnili vlastenecké nadšenie celej generácie, ktorá dostala po ňom pomenovanie štúrovci. Štúrovo pôsobenie na katedre sa popri vedeckom a výchovnom vplyve vyznačovalo aj intenzívnou politickou činnosťou. Stal sa ideológom nastupujúcej generácie. V roku 1841 napísal obranný spis Starý i nový věk Slováků, v ktorom idealizoval slávnu minulosť a poukazoval na vtedajšiu neutešenú situáciu Slovákov. Podobný obranný charakter mal aj jeho ďalší spis Ponosy a žaloby Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov (Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren), ktorý vyšiel v Lipsku v roku 1843 v nemčine. Mal veľký podiel aj na organizovaní a štylizovaní slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842, ktorým sa Slováci obrátili na panovníka so žiadosťou o zastavenie stupňujúceho sa maďarizačného útlaku.

Neúspech obranného a petičného hnutia ho presvedčil o tom, že na naplnenie národných cieľov musí hľadať oporu v slovenskom ľude, v ktorom videl základ formujúceho sa novodobého národa. Z toho pramenilo historické rozhodnutie Štúra, M. M. Hodžu a J. M. Hurbana z leta 1843 zjednotiť Slovákov na základe slovenského spisovného jazyka. V priamom súvise s dobudovaním ideologických základov samostatného slovenského národnooslobodzovacieho hnutia v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) vypracoval ideovopolitické a jazykovedné zdôvodnenie kodifikácie nového celonárodného spisovného jazyka na báze strednej slovenčiny a dielom Nauka reči slovenskej (1846) mu dal pevnú gramatickú stavbu. Keď ho koncom roka 1843 násilne pozbavili námestníctva na katedre, nekapituloval, ale s veľkým zápalom sa vrhol do praktickej politickej činnosti. V lete 1844 založil spolu s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom vrcholnú celonárodnú kultúrnopolitickú ustanovizeň, spolok Tatrín. V auguste 1845 začal vydávať prvé slovenské politické Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski, ktoré sa stali centrom národného oslobodzovacieho hnutia.

Štúr svoj protifeudálny boj ďalej rozvinul v roku 1847 na uhorskom sneme v Bratislave, kde sa ako poslanec mesta Zvolen zaradil svojimi prejavmi medzi najdôslednejších zástancov zrušenia poddanstva. V máji 1848 sa zúčastnil na formulovaní Žiadostí slovenského národa. Maďarská revolučná vláda nielenže neakceptovala tieto oprávnené požiadavky slovenského národného hnutia, ale na jeho vodcov Štúra, Hurbana a Hodžu vydala zatykač, pred ktorým museli utiecť do Čiech. Ťažisko Štúrovej činnosti sa v revolučnom roku 1848 presunulo zo sociálnych otázok na otázku národnostnú, na riešenie ktorej hľadal spojencov medzi rakúskymi Slovanmi. Na Slovanskom zjazde v Prahe vystúpil s ostrou kritikou habsburskej monarchie a predstaviteľov austroslavizmu. Po porážke pražského júnového povstania, počas ktorého sa zúčastnil bojov na barikádach, odišiel do Záhrebu, orientoval sa na juhoslovanský protimaďarský odboj a pokúšal sa primäť chorvátskeho bána J. Jelačiča, aby na rokovaní s Maďarmi uplatňoval aj slovenské národné požiadavky.

S postupujúcou revolúciou sa stal jedným z hlavných predstaviteľov a vodcov slovenského národnooslobodzovacieho povstania 1848 – 1849 a vedúcim činiteľom Slovenskej národnej rady.

V roku 1851 sa Štúr usadil v Modre, aby vychovával siroty po bratovi Karolovi. V dusnej atmosfére bachovského absolutizmu sa venoval takmer výlučne literatúre a vede. Z tohto obdobia pochádza napríklad básnická zbierka Spevy a piesne, Dumky večerné, dielo
O národních písních a pověstech plemen slovanských, politický spis Slovanstvo a svet budúcnosti (Das Slawenthum und die Welt der Zukunft).

Štúrov plodný život pretrhla tragická udalosť, keď sa 22. decembra 1855 na poľovačke nešťastne zranil a 12. januára 1856  zraneniam podľahol. Jeho pohreb sa stal manifestáciou jednoty celého slovenského národa, o ktorú sa celý život usiloval.

Pôsobenie Ľudovíta Štúra v slovenských dejinách a jeho dielo sú mimoriadne významné a plodné. Bol pri zrode moderného slovenského národa a prispel k jeho formovaniu svojou politickou, novinárskou a spisovateľskou prácou, ako kodifikátor spisovnej slovenčiny, národný buditeľ a veľký bojovník proti národnému a sociálnemu útlaku.

Na Slovensku je po ňom pomenované mesto Štúrovo, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, základné a stredné školy, ďalšie inštitúcie, mnoho námestí a ulíc, má postavených viacero pomníkov a početné pamätné tabule. Na jeho život a dielo sa zameriava špecializované Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre.

Dielo

1831 - prvé básnické pokusy

1835 - spoluredaktor almanachu Plody

1836 - v prvom ročníku Hronky vyšla prvá tlačená báseň Óda na Hronku

okolo 1837 - píše články pre slovenské časopisy a noviny Tatranka, Hronka, české Květy a Časopis českého musea, ako aj chorvátske periodiká Danica a Tygodnik literacki

1838 až 1840 - v pražských Květoch uverejňoval cyklus básní Dumky večerní, až do augusta 1840

1839 - počas štúdií v Halle navštívil kraje lužických Srbov a z tejto cesty napísal cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839, ktorý vyšiel v Časopise českého musea v roku 1839

1841 - napísal Starý a nový věk Slováků v staročeštine, ktorý vyšiel prvýkrát až v roku 1935   v origináli, v slovenskom jazyku prvý raz v roku 1994

1841 až 1844 - spoluredaktor Tatranky

1843 - vydal anonymne v Lipsku národno-obranný spis Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren (Ponosy a žaloby Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov)

1845 - vydal vo Viedni polemický spis Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (Devätnáste storočie a maďarizmus)

od 1845 - hlavný redaktor novín Slovenskje národňje novini

1846 - Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (napísané 1844)

1846 - Nauka reči slovenskej

1851 - dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvý raz vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine

1852 - dokončil spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, vydaný v Prahe v roku 1853

1853 - Spevy a piesne, básnická zbierka

Spracované podľa Encyklopédie Slovenska, Veda – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1981, V. zväzok, s. 773-775.

Publikované 23. 1. 2015 / Ministerstvo kultúry SR / sekcia umenia a štátneho jazyka